PR články pre vás

Úvodom môjho spisu len uvádzam, že nechcem napísať 700 stranový romantický román ale spis môjho tajomného života pre tínédžerov jeho rodičov, ktorý už vedia alebo cítia, že sú homosexuálny. Takže dlhoročným mlčaním napíšem môj život bez podpory, život v tme.

Tento rok 17.mája dovŕšil som 23 rokov. Ten deň by som hovoril, že nezastavím dokedy neviem pomôcť ostatným mladým. Ale teraz skočme 8 roku dozadu. Ako 15 ročný mladík posledný rok v základnej škole, povolanie vyberané a tešil som o škole prírode. V tom čase ešte som nerozumel, prečo mám fantázie o mužov, prečo cítim divne ked pozerám na muža. Nechal som a myslel som, že je to normálne. Prišiel deň na týždňový výlet. Dostal som izbu s mojim spolužiakom spoločný posťel. V prvom krát stalo s mojim spolužiakom. Ďalší deň divné city, čo som urobil? Čo to bolo? Nerozumel som. V jednom strane bol to úžasný zážitok a druhom strane nevedel som vôbec nič.

Skončila škola v prírode, išli sme maminou na prechádzku a opýtal som. Jednoduchá otázka pre rodičov a rýchla odpoveď: My to nevieme, opýtaj niekoho.  V tom čase cítil som stratený v tme, bez podpory. Začal som hrabať medzi knihami, časopismi ale ja na internete. Samé blbé a divné články, o ktorom teraz už viem že je väčšinou k tomu je blud. Nič nesúvisí s homosexualitou. Písali, že je choroba, treba liečiť, homosexuáli šíria AIDS. A teraz začína môj príbeh, to bolo úvod. Myslím, že budem vedieť pomôcť.

I.kapitola

Začal život v novom prostredí na hotelovú akadémiu, nové spolužiačky ale necítil som dobre. Stále som hľadal odpoveď. Čas som strávil škola a doma.Čítaním materiály, hľadať odpovede a spadol som na depresií. Použil som masku, aby nevideli ako sa cítim. Rodinu som hovoril. Mama, otci som gay.  Mal som len 15 rokov.  Len toľko hovorili, budeme to liečiť.

Nikdy nezabudnem jesennom počasí v novembri keď cítil som chcem odísť z tohto sveta. Nemám podporu, nepatrím nikoho, prečo by som zostal v tme. Urobil som jednoducho. Bral som silné lieky a myslel som, že to pomôže. V tom čase bolo žial, že pomáhali pre mňa. Teraz už viem, že ešte musím splniť plány čo pripravil pán Boh. Nikomu neodporúčam. Ležat v nemocnici, čakať čo bude a potom vyšetrenie psychológa. Rodičia chceli, aby psychológ vyliečil z homosexuality. Oni mysleli, že sa to dá. Veľa čas strávit a počuť. Ešte raz neodporúčam to urobiť. Veľa uplačené noci čakal som kedy dostanem pomoc, aby som prežil všetko. Vtedy som už vedel a začal som skúsiť  žiť bez podpory.

V škole mal som priatelky, oni my začali čiže myslel som, že pomôžu ale vysmiali mňe.V mojom oči ukázali podporu a za mnou klebetovali vysmiali. Pocit straťit ludí sa nedá opísať.  V tom čase zase som bol depresívnom stave.  V narodeniny, keď som dovŕšil vek 16.rok na internete zoznámil som 25 ročným mužom.  Hneď v prvom stretnutí veril som ale nehovoril som nič. Našli sme spoločný reč,ale stále som použil masku a myslel, že som perfekt vo všetkom. Začal som mať dobrä náladu, cítil som fajn.2 roky sme boli spolu tak, že prišiel večer, išli sme na prechádzku a potom sex. Myslel som , že takto vyzerá pravá láska medzi dvomi mužmi. Za tých rokoch cítil som, že patrím niekde. Veril som ale niak nevedel som hovoriť pre ňu môj minulosť.

Na 18-tom narodeniny veľký šok. Sms správa od môjho teraz už ex priaťela, že vychladli city. Skúsil som zavolať, smsku aby niak to vysvetloval. Bez výsledky. Zostal som sám, ale prežil som. Skromne v súkromí, bez priatelky a priatela. Zostali pre mňa romantické novely, príprava na maturitu. Teraz Vám prezradím môj 5 rokov ako single man:

Rodina urobila prísne reguly. Nemôžeš zobrat muža doma, budeme kontrolovať kde ideš a s kým budeš. Je to trapas. Neviem poriadne zoznámiť, bojím čo stane keď to dozvie partner. Cítim, aby som žil klietke. Pracujem deň čo deň. Výplatu musím dať doma, zábava zoznámka vôbec. Neprajem nikomu ten život.  Kolegovia, príbuzný vidia na mňa, že som štastný. Nevedia, že to je strašne tvrdá maska, ktorý neviem dať dole. Naučil som s tým žiť. Všetky moje zlé skúsenosti, o ktorej mám viac než dobré skúsenosti. Stále necitím,ako 23 ročný, že patrím niekde. Cítim, ako cudzinec. Neviem nájsť cestu. Myslím, že kto prečíta ten spis, krátky denník bude už vedieť kde neurobiť chybu. Bojovať do nekonečna, ale dôležitá vec: NEUROBIŤ HLúPOSTI.  8 roky mladosti ušiel, ako vlak. Pozerám, a neviem kďe mám mladosť.  Teraz cítim, že som starý a už nezvládnem. Ale v ten deň sľúbil som, že budem aj ja bojovať do nekonečná, aby pomáhal som mladíkom prežiť čas, keď uvedomia city. Cítia, majú fantáziu o človeka rovnakého pohlavia aaby o tom vedeli a nebojili Coming out-om. Už teraz ked píšem veľká skala padla z môjho srdca. Hore hlavu ísť ďalej. Motto je Carpe Diem – ži na dnes a večer pochvaluj, že krásny deň to bolo