PR články pre vás

Čas kráča bez možnosti aby sme sa do neho zvládli starať. Priamy dotyk ruky zvládne zadržať ručičku na nástenných hodinách a takto našej mysli dať vysnívaný dojem vplyvu nad časom, však tikanie prežíva v bdelej mysli. Vedomosť, že aj keď hodiny vieme ovplyvniť, ale čas vždy bije aj bez nás, pokračujúci ďalej ako večná vec, ktorá stojí nad každým a my nemáme na výber a môžeme putovať len a len spolu s ňou. Neodvratne s časom každý smeruje ďalej – ľudia, zvieratá a aj budovy časom starnú.
Keď sa pozrieme naokolo nás, uvidíme, ako sa všetci ženú, nakoľko nás tlačí čas, ktorého nie je nazvyš. Po chodníku sa rýchlou chôdzou uháňajú ľudia, upierajú zrak na ich náramkové hodinky a súria sa do roboty, aby nečakane nedošli oneskorene za ich úlohami. Mnoho krát si želajú, aby dostali okrem toho niekoľko minút, aby stačilo len potlačiť ukazovateľ času na nástenných hodinách vo výklade, povedľa ktorého prechádzali. Keby len takto posunuli, prípadne zabrzdili túto nevyhnutnú lavínu života a darovali si trochu viac času na vydýchnute. Vari sa na chvíľku posadili, alebo možno si skočili do obchodu, v ktorom spozorovali tie výnimočné ružové šaty, možno si dali čo len jeden zmrzlinový pohár, ktorý by im rozžiaril úsmev na tvári. Lenže potom sa zase ohlási tikanie v mysli a oni vedia, že ich pohyb nesmú zabrzdiť.
Koľké oči sa upierajú k nástenným hodinám, očakávajú, ba takmer ich hypnotizujú, nechže by sa pohli svižnejšie. Takéto pohľady školákov sú neodbytné a chceli by niekedy, aby sa hodiny pohli dopredu a zbavili by ich nezáživného prednášania učiteľov. Toto miesto, tieto nástenné hodiny sú toľko krát najpozorovanejším miestom v možno aj každej učebni, kde žiaci nepokojne čakajú na koniec výuky. Dakedy býva toto miesto pozorované viac ako samotná tabuľa.
Koľkí z nás si živo spomínajú, ako u starkých sledovali drevené nástenné hodiny. Predsa len v pamäti viacerých ostáva chvíľka, keď sa odrazu nepatrné dvierka hodín otvorili a z nich vystrelila drobná drevená kukučka, ktorá oznámila čas.
Na námestiach sa chodci obzerajú a vypozorujú, akože sa deň posunul, akonáhle staré historické hodiny, zvonice, zvonkohry alebo už moderné hodiny, odbíjaním ohlasujú, ako čas beží a slnko ide za svojou večnou cestou k západu.
Čas bol a je niečo, čo všetkých ženie zamyslieť sa nad svojim osudom. Náš zrak padne na nástenné hodiny a upomína nám to hodiny nášho osudu. Každému z nás, či už v skoršom alebo neskoršom veku, napadne: „Žili sme život tak, žeby sme boli zmierení? Bodaj by sa len čas mohol zadržať, alebo dokonca znova prežiť.“
Avšak tikanie nástenných hodín sa nezastavuje a napreduje. Vypráva nám o tom, že želania zostanú len priania. Čas bude napredovať a nám neostane nič iné, ibaže sa vystrieť a smerovať ďalej osudom a rozmýšľať nad tým, že raz tieto naše vnútorné hodiny dotikajú a bude záležať iba na nás, či sa zmierene usmejeme, uvedomelí si pekne stráveného života, alebo nebodaj budeme horko hľadieť na hodiny a márne si priať, aby sme ešte raz boli schopní žiť od začiatku a zmeniť, čo sme neuvážene odbili.